sniperka

Slovenská armáda a začiatky vojenského odboja

(marec - august 1939)

 Samostatný Slovenský štát sa už v prvých dňoch od svojho vyhlásenia 14. 3. 1939 dostal do zložitého vojensko-politického a vojensko-strategického postavenia. Vývojom vnútornej a hlavne medzinárodnej situácie sa začalo zásadne meniť i jeho geopolitické postavenie. Negatívne vplyvy tejto situácie prehlboval hlavne postoj Nemecka, Maďarska a Poľska.

 Schopnosť a možnosti Slovenska zabezpečiť svoju obranyschopnosť v marci 1939 ovplyvňovalo niekoľko navzájom sa prelínajúcich faktorov. Patrili k nim hlavne okolnosti vzniku štátu. A to na nemecký, neodmietnuteľný podnet a pod jeho patronátom. Ďalej to bolo rozbitie Česko-Slovenska, jeho armády a jej prebiehajúca delimitácia. To všetko pod tlakom obsadenia takmer celého západného Slovenska nemeckou brannou mocou už 15. 3. 1939. To ešte viac zvýraznilo nedoriešenosť a neustálenosť vzťahov nového štátu s Nemeckom. Okrem neho z toho ťažilo hlavne Maďarsko, tradične podporované Poľskom.

 Preto sa úsilie slovenskej diplomacie sústredilo na rokovania s Nemeckom vo Viedni 17. - 18. 3. 1939. Z nich nakoniec vzišla Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom podpísaná 18. 3. 1939 vo Viedni a definitívne potvrdená 23. 3. 1939 v Berlíne. Podľa nej Nemecko prebralo ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia, ktoré zároveň oklieštilo vytvorením Ochrannej zóny /OZ/ na západnom Slovensku. Zmluvou si Nemecko zabezpečilo všeobecný dohľad nad formovaním a organizáciou vojenských síl Slovenského štátu a jeho záväzok viesť zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.

Vznik Slovenského štátu a rozhodné bojové vystúpenie jeho rodiacej sa armády na obranu jeho územia proti maďarskej agresii, i keď nedokázali zabrániť politickým rozhodnutiam o ďalších územných stratách, uchránili väčšinu územia Slovenska pred rozdelením medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Zachoval sa tým, i keď čoskoro vojnovými pomermi oklieštený, dosiaľ široký priestor pre rozvoj národného života v porovnaní s okupovanými štátmi (vzostup kultúry, školstva, vedy).

 Charakter politického systému a režimu, vnútorná a zahraničná politika Slovenského štátu jednoznačne potvrdili, že od začiatku až do konca svojej existencie tvoril súčasť nemeckého stredoeurópskeho mocenského priestoru. Tu viac alebo menej aktívne pôsobil ako satelit Nemecka v spojeneckom bloku štátov fašistickej Osi, do ktorého sa postupom čoraz pevnejšie začleňoval prostredníctvom celého radu zmluvných záväzkov.

 Napriek týmto skutočnostiam nový štátny útvar nadobudol všetky vonkajšie a vnútorné znaky suverénneho štátu. Počínajúc oficiálnou symbolikou (štátny znak, ústava, pečať, štandarda prezidenta republiky, hymna, exportná značka, vlastné zahraničné zastupiteľstvá) a ústrednými orgánmi zákonodarnej, výkonnej a úradnej moci končiac (prezident, Snem, vláda s ôsmimi ministerstvami, Štátna rada, slovenská armáda, žandárstvo, polícia, finančná stráž, justičný aparát). Nový štát sa dokázal presadiť, i keď iba dočasne, ako medzinárodný subjekt. V rokoch 1939-1943 ho, okrem USA, uznali „de facto“ Veľká Británia, Francúzsko a Belgicko, „de iure“ všetky ostatné veľmoci (ZSSR, Nemecká ríša, Taliansko, Japonsko, Čína) a ďalších 22 štátov, celkovo 31 štátov.

 Z hľadiska medzinárodného práva však samotné uznanie „de iure“ nemá konštitutívny účinok a ním uznaný štát automaticky nenadobudne medzinárodnú subjektivitu. Uznanie má len deklaratívny charakter, je to právny akt, ktorým existujúci štát berie oficiálne na vedomie skutočnosť, že novovzniknutý útvar je suverénnym štátom (a preto i subjektom medzinárodného práva). Súčasne ním prejavuje vôľu vstúpiť s ním do právnych vzťahov, ktoré idú nad rámec základných práv a povinností štátu. Uznanie štátu však nemá žiadny význam pre existenciu štátu.

 Slovenský štát (od 21. 7. 1939 Slovenská republika) sa stal členom medzinárodných dohôd, konvencii, uzatváral obchodné, zväčša dvojstranné dohody. Bol samostatným colným územím s vlastnou menou (koruna slovenská - Ks). Pri vzniku hraničil s Nemeckou ríšou, Poľskou republikou a Maďarským kráľovstvom. 

 Okrem územných strát v súvislosti s maďarsko-slovenským pohraničným konfliktom v marci 1939 získal v decembri 1939 späť územia odstúpené Poľsku v rokoch 1920 a 1938. V decembri 1940, podľa sčítania ľudu, mal 38 055 km² a 2 655 596 obyvateľov, z ktorých 85% bolo slovenskej národnosti. Z nich viac ako 50% pracovalo v poľnohospodárstve.

 Nový štát, i keď s výraznými obmedzeniami, čiastočne spĺňal základné znaky štátu ako subjektu medzinárodného práva. 1. Mal organizovanú politickú moc, ktorá sa uplatňovala na istom území a voči všetkým jeho obyvateľom. 2. Štátna moc bola vo vnútri tohto územia najvyššia a navonok voči iným štátom nezávislá a relatívne trvalá.

Obmedzenia však boli natoľko výrazné, že možno konštatovať, že nový štát vznikol a mohol existovať iba v konkrétnych historických podmienkach, v ktorých dominovalo Nemecko. Aj to iba dovtedy, kým by táto dominancia nebola celosvetová, alebo naopak Nemecko ju nestratilo.

Možnosti a limity medzinárodného postavenia a zahraničnej politiky nového štátu boli predurčené už okolnosťami jeho vzniku a geopolitickou polohou. Existovalo množstvo vonkajších i vnútorných štátnobezpečnostných príčin, ktoré Slovensko priam tlačili k spojenectvu s Nemeckom. K najvýznamnejším patrilo hlavne trvalé ohrozovanie jeho územnej celistvosti horthyovským Maďarskom - so zatiaľ nenaplnenou ambíciou znovu zjednotiť pod svojou hegemóniou bývalé krajiny svätoštefanskej koruny. Preto sa určujúcim cieľom zahraničnej politiky Slovenského štátu stalo úsilie o revíziu Viedenskej arbitráže. A ďalší medzinárodno-politický vývoj mu mal v tomto smere priniesť prirodzených spojencov – Rumunsko a Chorvátsko.

Antihungaristická zahraničná politika však narážala už od začiatku nielen na tvrdý odpor Maďarska, ale aj na nevôľu Nemecka. To nebolo ochotné trpieť rozpory medzi svojimi spojencami. Obzvlášť také, ktoré by sa vymkli jeho kontrole, či premyslenému podnecovaniu v rámci osvedčeného „rozdeľuj a panuj“. Hlavne keď sa rozdeľovalo z cudzieho. 

Za týchto okolností a po nedávnych skúsenostiach musela i obranná politika, hlavne budovanie armády, jej organizácia a dislokácia reflektovať nielen existujúci stav, ale aj dlhodobé ciele.

Slovenská armáda bola budovaná ako regulárna armáda medzinárodne uznaného štátu. Na to boli spočiatku využité prevzaté a novelizované právne predpisy bývalého čs. branného zákonodarstva a postupne boli prijímané Slovenským snemom vlastné legislatívne úpravy. Armáda bola budovaná na základe všeobecnej brannej povinnosti. Túto legislatívne upravoval Ústavný zákon zo dňa 21. júna 1939 o ústave Slovenskej republiky §75 Povinnosti a práva občanov, s tým, že v odseku 4 určoval: „Spôsob, druh a trvanie vojenskej, pracovnej a výcvikovej povinnosti a výnimky určuje osobitný zákon.“

Charakter služby v brannej moci, brannú moc a brannú povinnosť charakterizoval Branný zákon Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 1940. V §1 sa hovorilo: „Služba brannej moci je čestnou službou národu.“ Podľa §2: „Branná moc Slovenskej republiky je povolaná obrániť celistvosť štátu, zaistiť vnútorný poriadok a bezpečnosť, zvýšiť pracovnú pohotovosť a výkonnosť národa a pestovať ducha národnej pospolitosti“

Na rozdiel od v podstate národnej definície brannej moci, stála branná povinnosť na iných princípoch. V §3 zákona bola definovaná: „Branná povinnosť je všeobecná, plnia ju osobne všetci občania mužského pohlavia Slovenskej republiky, aj tí, ktorí trvalo bývajú na jej území, ak sa nemôžu preukázať iným štátnym občianstvom. Výnimky určuje tento zákon.“

Branná povinnosť bola teda definovaná ako povinnosť všeobecná, nie na národnom, ale občianskom princípe. 

Legislatívne úpravy všeobecného i špeciálneho zákonodarstva voči brannej moci dodržiavali všetky formálne znaky ústavnosti, čo sa javí akosi v rozpore s totalitným charakterom režimu. Ústavným najvyšším veliteľom armády bol prezident. Tento mal zároveň právo vyhlasovať brannú pohotovosť štátu a so súhlasom snemu vypovedať vojnu a uzavrieť mier. Hlavným, v podstate operačným veliteľom armády bol min. NO, prípadne iná poverená osoba. Túto kumulovanú funkciu zastával až do konca augusta 1944 gen. I. triedy F. Čatloš.

Štrukturálne a organizačne sa armáda formovala tak, že z 2-3 divíznych a jedného zborového veliteľstva sa vytvorilo jedno nové divízne veliteľstvo. Zo zvyškov 2-3 plukov sa vytvoril nový pluk. Všetky útvary boli spočiatku podriadené tzv. vyšším (divíznym) veliteľstvám, okrem tých, ktoré boli podriadené priamo MNO.

 V rámci reorganizácie slovenskej armády po poľskom ťažení boli sformované tri divízie. Každá mala mať 3 pešie pluky a 1 delostrelecký pluk. Formovali sa i armádne útvary, ako letecký pluk, protilietadlové delostrelectvo. Prápor útočnej vozby, armádne hipomobilné a motorizované delostrelectvo a ústredné sklady rôzneho druhu. Zároveň i špecializované kurzy a školy jednotlivých služieb a zbraní.

V priebehu rokov 1939-1941 sa vo všetkých smeroch dotvoril a sfunkčnil štátny organizmus bývalej Slovenskej republiky a ako jeho súčasť i mocenské nástroje. SR sa dočasne pevne začlenila do nemeckej mocenskej sféry, stala sa súčasťou hitlerovskej koalície a jej armáda nástrojom participácie vládneho ľudáckeho režimu na agresívnych krokoch fašistického Nemecka a jeho spojencov. Z geopolitického a vojenskostrategického hľadiska nebývalo vzrástol význam slovenského priestoru ako nástupiska pre ďalšie výboje na juh a východ, komunikačnej spojnice, zásobárne surovín a polotovarov, lacných pracovných síl a v nemalej miere i sídla finálnej výroby niektorých druhov zbraní pre potreby ozbrojených síl Nemeckej ríše.

Slovenský priestor sa stal síce v mnohom variabilnou, ale napriek tomu pevnou súčasťou nacistických úvah o organizácii „Novej Európy“ v dočasnom postavení „vzorového štátu“ ako „príťažlivého“ príkladu nemeckej politiky voči malým národom. Osud Slovenska tak bezprostredne súvisel s výsledkom svetového vojnového konfliktu, ktorý určujúcim spôsobom ovplyvňoval domácu i zahraničnú politiku bývalej SR, hlavne vojenskú politiku.

Slovenská armáda sa v druhej polovici marca 1939 začala formovať na základe delimitácie jednotiek a útvarov bývalej Čs. armády. Pôvodná organizácia slovenskej armády bola akousi syntézou návrhu pražského MNO z marca 1939, pôvodných požiadaviek slovenských autonomistov ešte pred rozbitím spoločného štátu, nemeckého tlaku a následných úprav. Počty mierovej a vojnovej armády v roku 1939 mali byť 25 000 a 52 000 mužov.

Neskôr, po zmapovaní mobilizačných zdrojov sa zistilo, že Slovensko môže pri totálnej mobilizácii postaviť v I. a II. zálohe celkove 301 000 mužov.  Od začiatku však boli problémy s pokrytím systemizovaných dôstojníckych miest.

Vláda Slovenského štátu na svojom zasadnutí 2. mája 1939 schválila základnú rámcovú organizáciu brannej moci. Podľa nej táto pozostávala z najvyššieho veliteľa, ministra národnej obrany, 3 vyšších jednotiek a útvarov a ústavov priamo podriadených MNO. Pri tom MNO pozostávalo priamo z ministerstva a Hlavného veliteľstva vojska /HVV/. Do štruktúry MNO patril I. odbor prezidiálny, II. odbor správny a III. inšpektorát. Hlavné veliteľstvo vojska malo hlavného vojenského veliteľa, náčelníka štábu /NŠ/ a podnáčelníka štábu /PNŠ/, 1.-4. oddelenie a veliteľov zbraní a prednostov služieb.

Najvyšším veliteľom bol prezident Dr. J. Tiso, ministrom NO a hlavným vojenským veliteľom div. gen. (neskôr gen. I. triedy) F. Čatloš, šéfmi odborov MNO Dr. Igor Daxner, kpt. Vojtech Danielovič a div. gen. Rudolf Viest.

Náčelníkom štábu HVV bol mjr. gšt. Štefan Jurech a jeho zástupcom škpt. gšt. Emil Novotný. HVV podliehali Vyššie veliteľstvá /VV/. A to VV-1 v Trenčíne, vel. plk. Anton Pulanich, VV-2 v Banskej Bystrici, vel. plk. Alexander Čunderlík a VV-3 v Prešove, vel. pplk. gšt. Augustín Malár. Vyššie veliteľstvo pozostávalo z veliteľa, štábu, NŠ, 1.-4. oddelenia a prednostov služieb.

Táto pôvodná organizácia sa však v období rokov 1939-1941 viackrát zmenila v súvislosti so zmenami geopolitického postavenia Slovenska, miesta jeho územia, úloh zbrojného potenciálu a jeho armády v agresívnych zámeroch fašistického Nemecka v Európe.

Koncepcia výstavby brannej moci sa riešila v bezprostrednej súvislosti s formovaním vojenskej politiky štátu, jeho vojenskej doktríny a výstavbou dôstojníckeho zboru.

Po ukončení maďarsko-slovenského pohraničného konfliktu ani v Berlíne nemali zatiaľ definitívne ujasnené, ako využiť novovytvorenú geopolitickú situáciu v strednej Európe maximálne vo svoj prospech. V postupe vplyvných skupín nacistického aparátu však prevládala snaha naďalej využívať Slovensko ako výmenný objekt, v snahe získať politické a vojenskostrategické ústupky, hlavne zo strany Poľska. A to najmä v otázkach Gdaňska a koridoru.

Kryštalizácia názorov v prospech zachovania Slovenského štátu a využitia jeho územia ako nástupného priestoru agresie proti Poľsku začala v podstate už v druhej polovici apríla 1939. Dvadsiateho siedmeho apríla v prejave A. Hitlera v Ríšskom sneme Nemecko posledný krát ponúklo Poľsku delenie Slovenska. Hitler však už len zrekapituloval predošlé pokusy a na záver dramaticky roztrhal poľsko-nemeckú zmluvu z roku 1934.

Poľsko odmietlo nemecké snahy v prejave ministra zahraničných vecí Joszefa Becka v Sejme 5. 5. 1939.

V tomto období už začali nacisti intenzívne uvažovať o formách a podnikať prvé kroky na zabezpečenie územia Slovenského štátu ako operačného priestoru. Nemecké Hlavné veliteľstvo brannej moci /OKW/ postup presadzovalo bez zábran, spočívajúci v zrušení (odvolaní platnosti) moci ľudáckeho režimu a jej prevzatí nemeckým veliteľom. To sa malo uskutočniť zároveň s útokom na Poľsko.

V prospech zachovania režimu a za využitie slovenskej armády v pripravovanej agresii sa však účinne zasadil vplyvný vtedajší šéf Nemeckej vojenskej komisie /DMK/ na Slovensku gen. Franz Barckhausen. Vyplynul z toho podstatný záver i pre slovenskú armádu, že si môže ponechať zbrane pre 125 000 mužov vojnovej armády a ešte pre ďalších 25 000 ako náhradu prípadného úbytku. Zároveň gen. Wilhelm Keitel, ako šéf OKW, oznámil vláde Slovenského štátu, že zbrane prevažne čs. pôvodu, ktorými bola vyzbrojená slovenská armáda, sa v budúcnosti už nebudú vyrábať. Táto sa mala prezbrojiť nemeckými zbraňami. Pri tom si právo rozhodnúť o čase a spôsobe prezbrojenia ponechala ríšska vláda. Nastúpila sa tak cesta dlhodobej vojenskej „spolupráce“ v 2. svetovej vojne. „Spolupráca“ s Nemeckom bola založená na operačnej podriadenosti a prehlbujúcej sa materiálno-technickej závislosti slovenskej armády od nemeckej armády.

Prvou etapou tohto procesu bolo postupné zaťahovanie slovenskej armády do príprav nemeckej agresie proti Poľsku. Prebiehalo spočiatku bez vedomia vládnucej ľudáckej garnitúry, so zreteľom na dosť silné polonofilské krídlo v nej, reprezentované hlavne Karolom Sidorom, Pavlom Čarnogurským a ďalšími.

Základné kroky na nadviazanie konkrétnej spolupráce sa uskutočnili v mimoriadne dôležitej oblasti rozviedky a kontrarozviedky. Za týmto účelom mal šéf Abwehru admirál Wilhelm Canaris 23. 5. 1939 v Bratislave tajnú schôdzku so slovenským ministrom národnej obrany gen. I. triedy Ferdinandom Čatlošom. Spoločne konštatovali, že „v poslednom čase sa na Slovensku uskutočňuje živá špionážna činnosť, hlavne z poľskej strany, ako i verbovanie do českej légie v Poľsku. Slovenská obranná spravodajská služba je k dispozícii povereným nemeckým orgánom v boji proti tejto činnosti.“

Nakoniec sa podarilo uzavrieť i zdĺhavé rokovania o Ochrannej zóne (OZ) podpísaním zmluvy 12. 8. 1939. Na ňu nadväzovala dohoda o budovaní slovenskej brannej moci z 18. 8. 1939. To umožnilo začať rokovania o konkrétnych formách zapojenia slovenskej armády do vojny proti Poľsku. Prebiehali vo Viedni, v sídle veliteľstva nemeckej 14. armády gen. Wilhelma Lista, bez účasti slovenských zástupcov. Vzišli z nich smernice pre správanie sa nemeckého vojska na Slovensku. Posun proti predošlým názorom znamenala zásadná formulácia, že Slovensko sa má pokladať za spriatelený štát, ktorý dobrovoľne poskytol svoje územie na operácie nemeckej armády. Spojenie medzi velením 14. armády a slovenskou vládou mal zabezpečovať nemecký styčný dôstojník, ktorý mal prenášať všetky jej požiadavky. Gen. Barckhausen na týchto rokovaniach presadzoval, aby bola niektorá z úloh pridelená i slovenskej armáde.

To viedlo k intenzívnejšiemu zapájaniu slovenského spojovacieho a dopravného systému do prípravy nemeckej agresie. Nemci pritom sledovali predovšetkým využitie strategicky dôležitých južno-severných dopravných ťahov, ich zlepšenie a dostavbu.

Podobné ciele sledovali Nemci i na slovenských spojoch. Ale až do príprav útoku proti Poľsku sa sústreďovali hlavne na potreby jednotiek v Ochrannej zóne. Až potom sa zamerali na zabezpečenie spojenia viedenskej centrály s nemeckými jednotkami na Slovensku vzájomným prepojením ich veliteľstiev.

Zabezpečovacie opatrenia pre prípad vojnového stavu s Poľskom sa však z iniciatívy ľudáckeho režimu začali uskutočňovať už v priebehu 2. dekády augusta 1939. Predpokladali skôr defenzívny charakter bojových operácií.

Novovytvorená slovenská štátnosť priniesla očakávanie všeobecného zlepšenia dovtedajšieho sociálneho, kultúrneho, jazykového, hospodárskeho, zamestnaneckého i politického postavenia Slovákov. Časť verejnosti považovala vytvorenie nezávislého štátu za prirodzené vyústenie národnoemancipačného procesu, čo podporovala svojim vplyvom a postavením i katolícka cirkev. Táto, využívajúc hlboké náboženské cítenie obyvateľstva, sa zmocnila rozhodujúcich pozícií vo všetkých oblastiach života štátu.

Druhá časť verejnosti prijala náhle štátoprávne zmeny s určitou zdržanlivosťou a nedôverou.

Rozporuplným vplyvom bola vystavená i armáda. Väčšine dôstojníkov sa otvoril priestor pred priam závratnú služobnú kariéru, spojenú s dobrým hmotným zabezpečením a vysokým spoločenským postavením. Vojakom a poddôstojníkom zase možnosť služby bez národnostných príkorí, s dobrým hmotným zabezpečením počas celého jej trvania a s možnosťou profesného zdokonaľovania, či nadobúdania nových profesií, uplatniteľných i v civilných povolaniach.

Na druhej strane by bolo zjednodušujúce sa domnievať, že v armáde, v ktorej absolútna väčšina dôstojníckeho zboru, podobne ako u záložníkov, mala československú výchovu, táto nezanechala svoju stopu. V mnohých prípadoch bola natoľko hlboká, že dokázala odolávať mohutnej oficiálnej propagande, idealizujúcej súčasný stav a akcentujúcej skutočné, či domnelé, prípadne účelovo vyfabrikované chyby predmníchovskej ČSR, jatriac stopy predošlých národnostných príkorí.

Existovalo však a prejavovalo sa i hlboké národné cítenie a vlastenectvo, emancipačný pokrok a sebavedomie, prameniace aj z vedomia vlastnej štátnosti a armády. Národné vlastenectvo však nemožno vždy stotožňovať so štátom a štát s režimom, ktorý v ňom vládol. Nehovoriac už o historicky absolútne neprirodzenom, očividne účelovom a neúprimnom nemecko-slovenskom (slovanskom) spojenectve.

Tu niekde, v spojení s pretrvávajúcimi česko-slovenskými ideovými, rodinnými a priateľskými väzbami, možno hľadať počiatky protirežimistického, protinemeckého a neskôr i protifašistického odboja v armáde. 

Jednou z prvých foriem a prejavov odporu bola emigrácia zo Slovenska s cieľom vstúpiť do formujúcich sa čs. jednotiek v zahraničí.

Prvou cieľovou krajinou v období od marca do septembra 1939 bolo Poľsko, kde sa v uvedenom období formovala Česká a Slovenská légia. Bezprostredne to vyplývalo aj zo skutočnosti, že Poľská republika a Slovenský štát (Slovenská republ.) spolu hraničili.

Cez slovensko-poľské hranice viedli tri hlavné prechodové trasy: Čadca – Skalité – Zwardoň – Žiwiec, Trstená – Suchá Hora – Nowy Targ a Poprad – Kežmarok – Nowy Sącz.

Niektoré zbehnutia a prechody slovenských vojakov do Poľska boli organizované, pri čom sa angažovala i odbojová skupina „Mor ho“ vojakov z Ružomberka.

Prví slovenskí vojaci v rovnošatách dorazili do Krakova, strediska čs. vojenskej skupiny, 10. mája 1939. Do konca mája 1939 ich počet narástol na 22.

Prípady zbehnutia do Poľska sa začali množiť a vojenské súdy registrovali desiatky trestných oznámení. Zbehovia väčšinou pochádzali z posádok Ružomberok, Liptovský Mikuláš, ale aj zo Zvolena a ďalších, od hranice vzdialenejších posádkových miest.

V júni 1939 vzrástol počet slovenských vojakov v Krakove na 64 a 13. 6. 1939 prišli i prví dvaja aktívni slovenskí dôstojníci v rovnošatách – npor. Ľudevít Sozanský a por. Ján Koreň.

Z celkového počtu 871 príslušníkov Českej a Slovenskej légie podľa údajov gen. Mikuláša Ferjenčíka z 27. 1. 1947 bolo 400 Slovákov.  Gen. Ludvík Svoboda vo svojich memoároch dokonca uvádzal počet 430 mužov. Z nich asi 50 odišlo do Francúzska, a to najmä v transportoch zo 16. júna, 25. a 28. júla. 

V radoch poľského letectva bolo ďalších 30 letcov – Slovákov, ktorí sa do Poľska dostali úletmi zo slovenských letísk aj s lietadlami. Prvou obeťou druhej svetovej vojny medzi Slovákmi bol letec – por. let. Ondrej Šandor, ktorý zahynul 2. septembra 1939 na letisku v Debline.

Ďalšou z foriem začínajúceho sa odboja v slovenskej armáde bola aktívna pomoc pri prechodoch čs. a slovenských vlastencov do zahraničia. Najskôr do Poľska, cez Maďarsko a Juhosláviu na stredný Východ a do Francúzska.

Táto forma prechodov vyžadovala od českých vlastencov i prechod protektorátno-slovenskej hranice. K najznámejším centrám prechodov patrili Holíč, Myjava, Stará Turá, chata Bumbálka a iné. Prechody zabezpečovali odbojové skupiny „Demec“, S. Mareša, ilegálne organizácie KSS. Hlavne však slovenské skupiny ilegálnej organizácie „Obrana národa“ (ON).

Na rozdiel od Protektorátu však ON na Slovensku netvorili takmer výlučne bývalí čs. dôstojníci, rotmajstri a vojaci. Ale naopak, mala skôr charakter občianskej odbojovej skupiny. Medzi jej členmi boli zastúpení predovšetkým bývalí legionári, štátni zamestnanci, hlavne železníc, bánk, poisťovní, súdov, pôšt, obchodníci i bývalí dôstojníci čs. armády. Postupne vzniklo päť základných skupín, lokalizovaných v prihraničných oblastiach, ktoré združovali ďalšie menšie skupiny. Okrem spomínaného zamerania bolo náplňou ich činnosti i civilné a vojenské spravodajstvo.

Aj vedenie tvorili prevažne civili. Výnimkou bolo do istej miery iba koordinujúce centrum v Bratislave, na čele ktorého stál legionár, mjr. v zál. Jozef Dřímal.

Ústredné vedenie ON v Prahe pôvodne predpokladalo vytvorenie Zemského vojenského veliteľstva Slovensko a očakávalo podporu od veliteľa slovenského letectva mjr. Jána Ambruša, kpt. gšt. Jána Goliana i od gen. F. Čatloša.

Koncom marca 1939 sa konala prvá schôdzka slovenských dôstojníkov, na ktorej sa zúčastnili div. gen. Rudolf Viest, pplk. gšt. A. Malár, mjr. gšt. Karol Pekník, mjr. J. M. Kristín a civil A. Štrbík. Okrem stanovenia hlavných úloh (organizácia prechodov, spravodajstvo) boli dohodnuté i hlavné črty organizačnej štruktúry ON, vychádzajúce s podobného kľúča, ako bola organizovaná ON v Protektoráte.

Táto koncepcia sa však ujala iba v Bratislave a okolí a v Trenčíne a okolí, kde organizátormi boli bývalí legionári, čs. dôstojníci alebo aktívni dôstojníci slovenskej armády.

Pevná skupina ON, napĺňajúcu charakter vojenskej odbojovej skupiny, sa po 15. marci 1939 organizovala v Trenčíne. Vedúci skupiny J. Kudla bol reaktivovaný a od 19. 3. 1939 slúžil na spravodajskom oddelení Veliteľstva armádneho zboru v Trenčíne a neskôr na Veliteľstve 1. pešej divízie, na ktorú bol V. armádny zbor reorganizovaný. K jeho spolupracovníkom patrili kpt. gšt. Ján Golian, kpt. Vojtech Sviček, npor. Mikuláš Šumichrast, npor. vz. Ján Dula, npor. Ján Stanek, npor. Július Morávek, por. Ján Dubovský a ďalší.

Do zahraničného odboja 29. augusta 1939 emigroval i div. gen. Rudolf Viest, generálny inšpektor slovenskej armády, považovaný za hlavného veliteľa ON na Slovensku. Využil na to služobnú cestu na zasadnutie delimitačnej slovensko-maďarskej komisie v Budapešti. Je zaujímavé, a pre R. Viesta, každým cólom ohľaduplného človeka, i symptomatické, že na to nevyužil existujúce kontakty a spojenia. Sám o tom vo svojom denníku napísal: „O svojich úmysloch odísť za hranice som sa nikomu nezmienil. Nechcel som, aby ktokoľvek mohol mať nepríjemnosti.“ ^19/ Okrem vlastnej rodiny si R. Viest pokladal za povinnosť vysvetliť dodatočným listom svoje počínanie i gen. F. Čatlošovi.

Na druhej strane názorové nezhody s ministrom obrany a ministrom vnútra pre časté úlety letcov do zahraničia, tvrdé obviňovanie z pročeskoslovenských postojov a sústavné obmedzovanie veliteľských rozhodnutí bez možnosti podať demisiu z funkcie, viedli nakoniec k emigrácii i veliteľa slovenského letectva plk. Jána Ambruša. Ten, s pomocou juhoslovanského veľvyslanca, v auguste 1939 na juhoslovanskej lodi tajne opustil Slovensko.

Osobitným spôsobom, ako sa dostať do zahraničného odboja, boli úlety slovenských letcov a ostatného letiskového personálu. V rokoch 1939-1941 uskutočnili 1 skupinový úlet, 3 sólové a 1 sólový zostal sporný, pretože sa pri ňom nepodarilo preukázať úmysel zbehnúť.

Organizovaný bol úlet 1 Ab-101 a 3 Š-328 zo 64. letky v Piešťanoch 7. 6. 1939. Hlavnú úlohu pri ňom zohral čat. Ľudovít Ivanič, hlavný mechanik letky. Pri úlete sa využila hlavne skutočnosť, že v spomínaný deň bol sviatok Božieho tela a lietanie oficiálne končilo o 10.⁰⁰ hod. A hlavne to, že Ľ. Ivanič mal k dispozícii kľúče od hangárov.

Po nervóznom a dobrodružnom štarte sa stroje roztratili, ale nakoniec nabrali vo výške 800-1000 m kurz na sever. Vyhli sa letisku Žilina a po trojhodinovom, pomerne pokojnom lete 3 Š-328 pristáli na letisku Deblin. Ab-101 po 1 a pol hodinovom lete pristál na letisku Krakov.

Pre oneskorené nahlásenie úletu na leteckú skupinu HVV už nebola šanca unikajúce lietadlá zastaviť.

Menej šťastia mala dvojica mechanikov, ktorá 27. 6. 1939 uletela na Š-328 z letiska Nitra. Bez praktickej znalosti pilotáže sa im síce podarilo odštartovať, ale v priestore Oravskej Magury, v domnení, že sú už nad poľským územím, sa rozhodli opustiť lietadlo na padákoch. Podarilo sa to len pilotujúcemu Pavlovi Rajtákovi, Jozef Krošlák na sedadle pozorovateľa zahynul v troskách lietadla.

Viac šťastia mali pilot des. Ladislav Procházka a mechanik Bedřich Sklář (obaja českého pôvodu), ktorí slúžili pri Motorovej letke Slovenského leteckého sboru (SLeS) na letisku Vajnory. 12. júna 1940 uleteli z Vajnor na športovom lietadle Be-555.3 Superbibi a po pokojnom lete nad Maďarskom pristáli v Novom Sade v severnej Juhoslávii. Lietadlo zanechali na letisku, odkiaľ ho 23. augusta 1940 slovenskí piloti preleteli späť do Vajnor. Oni dvaja cez Turecko a Palestínu vstúpili do čs. odboja na Strednom východe.

O úlet sa pravdepodobne pokúsil pilot letky 13. z Piešťan slob. Peter Horváth 4. júna 1940. Jeho núdzové pristátie pri meste Retség na území Maďarska pre nedostatok paliva na Avii B-534 vyšetrovacie orgány nekvalifikovali ako dezerciu. Ale akceptovali údajnú stratu orientácie na smere Piešťany - Vrútky - Zvolen - Piešťany v priestore Zvolen.

O rok neskôr 20. júna 1941 sa P. Horváth pokúsil o úlet na Avia B-534 zo Spišskej Novej Vsi na územie ZSSR. Zadrel sa mu však motor a po pol hodine letu jeho stroj havaroval pri Veľkom Bereznom na Podkarpatskej Rusi obsadenej Maďarmi. Maďarské orgány ho po troch týždňoch vydali späť na Slovensko a 10. septembra 1941 bol odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol 4. 10. 1941 prezidentom dr. J. Tisom zmenený na doživotný žalár.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že najodbojnejšie boli proti politickým pomerom na Slovensku a spojenectvu s Nemcami naladení príslušníci letectva. Svedčí o tom i skutočnosť, že v rokoch 1939-1941 pôsobila na hlavnej základni letectva v Piešťanoch vojenská odbojová skupina.

Vytvorili ju dôstojníci - npor. Ľudovít Kukorelli a por. Jozef Arnold, obaja z letky 64 a por. Jozef Kolembus z letky 12. Ich prvotným spoločným cieľom bolo nadviazať kontakt s niektorou odbojovou skupinou na Slovensku a jej prostredníctvom odovzdávať čs. spravodajským orgánom v zahraničí informácie vojenského charakteru.

Ďalšia vojenská odbojová skupina, v rámci pozemného vojska, sa sformovala v apríli 1939 z vojakov veliteľstva 16. pešej divízie, horského pešieho pluku 2 a Zbrojnice II. v posádke Ružomberok. Nazývala sa „Mor ho“ a jej vedúcou osobnosťou sa stal čat. Tibor Medvecký. Aktívne v nej pracovali des. Elemír Čikel, voj. Jozef Kočár, slob. Ladislav Záthurecký, voj. Ladislav Nosák a ďalší.

Táto skupina mala v úmysle pripraviť povstanie vojenskej posádky spoločne s robotníkmi v Rybárpoli a potom s nimi prejsť do Poľska k čs. jednotkám.

Prípravy povstania v konečnom dôsledku znemožnila najmasovejšia revolta v slovenskej armáde v tomto období – ružomberská vzbura v dňoch 4.-6. 6. 1939. Vedenie skupiny „Mor ho“ nebolo na spontánnu akciu, ktorá sa začala  potýčkami s gardistami na oslavách Hlinkovej gardy, organizovanými pri príležitosti posledného Hlinkovho verejného prejavu pred rokom pripravené. Nedokázalo ju využiť vo svoj prospech, ani zvládnuť či usmerniť. Po zásahu vojenskej a policajnej asistencie zo Žiliny, Martina a Dolného Kubína bola vzbura rýchlo zlikvidovaná.

Mnohí účastníci vzbury dezertovali do Poľska. Zatýkanie a ďalšie represálie prakticky zlikvidovali i skupinu „Mor ho“. Des. Štefan Kaňkovský sa zastrelil pri výsluchu, čat. L. Medvecký a voj. L. Nosák zbehli. Ďalší boli zatknutí. Najmenej na 16 vojakov bola uvalená väzba za podnecovanie vzbury, 22 občanov z Ružomberka a 8 z Liptovského Sv. Mikuláša internovali v iľavskej väznici. V rámci preventívnych opatrení už 6. júna 1939 časti jednotlivých útvarov rozdelili a transportovali do iných posádok: 300 mužov do Trenčína, 240 do Trnavy a 750 do Žiliny.

I keď mnohí účastníci jednotlivých foriem odboja v slovenskej armáde boli zadržaní a odsúdení k vysokým trestom a ďalší boli odsúdení v neprítomnosti, hrdelné tresty u zadržaných boli väčšinou zmiernené, alebo sa nevykonávali.

Napriek tvrdému postupu režimu sa nepodarilo odbojové prejavy potlačiť. Pravdou však zostávalo, že podmienky pre vyššie formy odboja, hlavne pre ozbrojený, na domácej pôde v rokoch 1939-1941 ešte nedozreli. Nové možnosti v tomto smere mala priniesť až účasť slovenskej armády na nemeckej agresii proti bývalému ZSSR.