sniperka

HSĽS začala realizovať svoje protidemokratické kroky hneď po svojom nástupe k moci 6. októbra 1938. Pražská vláda gen. Syrového prijala Žilinskú dohodu a vymenovala prvú autonómnu vládu, na čele ktorej bol dr. Tiso. Tá súbežne s likvidovaním politickej opozície začala plánovať i realizáciu protižidovskej politiky podľa vzoru nacistického Nemecka. Potom už mali rokovania rýchly spád. Ľudáci apelujúc na jednotnosť slovenskej politickej reprezentácie zastrešili tie politické strany, ktoré mali o spoluprácu záujem. Komunistická strana a sociálna demokracia boli odsúdené na zánik v priebehu niekoľkých týždňov. Dr. Tiso v Žiline povedal: „Drahý národ môj! Z hlbín srdca ďakujem v mene svojom, v mene prvej slovenskej vlády a v mene nás všetkých, predovšetkým všemohúcemu Bohu, že viedol a upravoval naše kroky a činy tak, že sme sa pamätného dňa 6. októbra dožili víťazstva slovenskej pravdy a slobody slovenského národa.“

 Ľudácky režim nastolený v rokoch 1939 - 1945 politicky reprezentovala diktatúra HSĽS. V Slovenskom štáte boli povolené okrem nej iba dve strany národnostných menšín. Vodcom Deutsche Partei bol Ing. Franz Karmasin, na čele slovenskej Magyar Part bol gróf János Eszterházy. HSĽS uskutočňovaním svojho programu zasahovala do všetkých oblastí štátnej moci a správy, a tým aj do života celej spoločnosti.

14. marec 1939

 Začiatkom marca 1939 silneli rozpory medzi Prahou a Bratislavou. Prezident Hácha pozbavil funkcie predsedu vlády dr. Tisu. Na jeho miesto bol vymenovaný Karol Sidor. Homolov puč (t. j. síce odvážny, ale nedomyslený pokus ústrednej vlády v Prahe nasadením armády pod velením gen. Homolu neutralizovať separatistické sily, ohrozujúce spoločnú česko-slovenskú štátnosť – pozn. red.) sa dial v réžii Nemecka, ktoré potrebovalo pred svetom ukázať, že Československo sa rozkladá zvnútra. Už predtým Franz Karmasin sprostredkoval niekoľko stretnutí Ferdinanda Ďurčanského, Alexandra Macha a nakoniec vo februári 1939 Vojtecha Tuku u Hermanna Göringa. Títo ľudáci však ich návrh na vyhlásenie slovenskej samostatnosti doma nepresadili. Hitler sa preto rozhodol pre rýchle uskutočnenie svojich zámerov inou cestou.

 Tiso akoby v týchto rušných chvíľach nemal záujem o politický vývoj na Slovensku. Neprekypoval žiadnou aktivitou a utiahol sa na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. Bolo to aj preto, že jemu vlastný politický cieľ, autonómia, bol už splnený. Nemal v podstate záujem ísť nad jeho rámec. Bol však natoľko prezieravý, že vedel, že jeho chvíľa príde. Keď nastala, chopil sa príležitosti. Dr. Tisovi na fare oznámili, že je pozvaný k Adolfovi Hitlerovi po predchádzajúcom odmietnutí Karola Sidora.

             Po schválení pozvania odišiel do Berlína. Pre Tisu bolo príznačné, že sa o všetkých dôležitých veciach radil. Naoko prijímal rozhodnutia svojich spolupracovníkov, no bol natoľko obratným politikom, že väčšinou dopredu vedel, akú radu dostane a na ňom bolo, aby ju prijal a splnil tak politickú vôľu väčšiny. Berlínske rokovania boli prvým takýmto prípadom.

 Dr. Tiso bol v Berlíne prijatý s poctami hlavy štátu. Na zasadnutí Snemu, ktorý zvolal ešte z Berlína, informoval poslancov o tom, o čo ho Hitler kategoricky žiadal. Pred poslancami najprv vystúpil predseda slovenskej autonómnej vlády Karol Sidor, ktorý oznámil svoju demisiu. Bývalý minister J. Sivák pred Národným súdom neskôr vypovedal, že dr. Tiso nerobil na poslancov nátlak, ako majú hlasovať a snem vyhlásil samostatnosť.

                Po správe nasledovalo hlasovanie povstaním. Slovenský štát bol vyhlásený. Do rozhlasu prehovoril aj dr. Jozef Tiso: „Náš Slovenský štát nezrodil sa z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti a z odhodlanosti pracovať a obetovať sa za svoj ideál. Nech nás vedie predovšetkým táto myšlienka. Nie nenávisť voči niekomu, ale vrelá láska k svojmu štátu, ktorá nás povzbúdza a zo dňa na deň robí súcimi obetovať sa za svoj nový Slovenský štát.“  

 Ako vidno, Tiso si veľmi rýchlo osvojil myšlienku, že on a národ si zvolili cestu samostatného štátu, hoci v jeho predchádzajúcich vyhláseniach sa podobné myšlienky neobjavovali. Bola to však iná moc, ktorá rozhodla o vtedajšom usporiadaní Európy. Politický vývoj v strednej Európe Tisovi jednoznačne nahrával. Bol to on, kto sa chopil marcovej príležitosti. Hájil síce zákonnosť a ústavnosť aj pri vyhlásení štátu, no muselo mu byť jasné, že Hitler to tak chce a on len súhlasil.

 Vnútropolitický režim Slovenského štátu vyrastal zo základov položených počas autonómie. Zahraničná politika, armáda a mena boli budované nanovo. Snem sa utvoril z autonómneho snemu už 14. marca 1939. Voľby doň sa už neuskutočnili, poslancov menoval J. Tiso. Ústava prijatá snemom 21. júla 1939 dala Slovenskému štátu oficiálny názov Slovenská republika. Zakotvila vládu jednej strany. Obyvatelia Slovenska po celý čas rokov 1939-1945 nemali možnosť voliť. Slovenský štát teda nemohol byť republikou, keďže sa po jeho vyhlásení neuskutočnili voľby a jeho občania sa nezúčastňovali na riadení verejných vecí. Občania sa teda nepodieľali ani na vzniku, ani na jeho spravovaní.

 Rokovania okolo zostavenia novej vlády boli dosť komplikované. Vo svojich spomienkach dr. Peter Zaťko hovorí: „Za ministra hospodárstva chceli určiť mňa... Ja som však túto kandidatúru odmietol. Argumentoval som skutočnosťou, o pravdivosti ktorej som nemusel nikoho presviedčať, že nemôžem byť členom vlády štátu, za ktorý som nepracoval a odsudzoval som tých, čo sa oň usilovali.“

 Rozhodnutie Slovenského snemu Hitlerovi uľahčilo rozhodovanie sa v súčasnej medzinárodnej situácii. Svetové mocnosti proti anexii Čiech a Moravy a vytvoreniu Protektorátu 15. marca 1939 protestovali len symbolicky. Nepochopili, že nacistický pažerák sa touto malou rybou nenasýti. Povestná čierna vrana nad Václavským námestím, ktorá lietala pri prehliadke Hitlerových jednotiek, tu mala krákať šesť rokov.

             Na rokovaniach, ktoré prebiehali od mája do augusta 1939, Nemci postupne uznali nedeliteľnosť Slovenska a možnosť budovať si vlastnú armádu. Za to však musela slovenská vláda platiť.

 Na čele štátu stál prezident. Na túto funkciu dorástol len jeden kandidát: dr. Tiso, ktorý súhlasil s celým radom ponižujúcich slovensko-nemeckých zmlúv a so vstupom Slovenska do vojny proti Poľsku. To všetko boli nevyhnutné obete na ceste k prezidentskému stolcu. Z titulu udržania si tejto funkcie bol nútený v budúcnosti obetovať ešte viac.